Wolfpires - 4. kapitola

1. may 2010 at 22:16 | Spirit |  My fictions, poems a.k.a Strangulated Things In My Head
Wolfpires
4. kapitola: Blúdenie


The whole chapter is under the perex.

Bola už nedeľa, koniec víkendu. S Dark je fakt sranda a zistili sme, že toho máme veľa spoločného. Už teraz sú z nás výborné kamošky. No, a keďže je nedeľa, to znamená že zajtra je škola. Teda pre Dark. Dohodli sme sa, že sa budeme stretávať, a ja ju budem odprevádzať do školy.
Hneď na druhý deň ráno sme sa stretli pred mojím domom a začali sme sa prechádzať. Vchádzali sme stále hlbšie do lesa.
"Máme ešte veľa času než mi začne škola." Pozrela sa na hodinky a povedala po dlhej odmlke Dark.
"Ok. A inak už si si našla nejakých kamošov v škole?" spýtala som sa.
"Nie, vieš ja som skôr samotárka," odpovedala mi Dark.
"Aha. Ani ja nemusím mať veľa ľudí okolo seba. Mám len moju rodinu, teda svorku, mojich rodičov a teba."
Pred nami bola rieka, dosť veľká, ale ľahko sme ju preskočili (aj keď sme ako ľudia, máme veľkú silu a rýchlosť a nejaká rieka nám problém nerobí). No v tom začalo popŕchať. Nevšímali sme si to, lebo len popŕchalo a nepršalo silno. Ale zrazu sa z toho stal poriadny lejak. Boli sme už dosť ďaleko od tej rieky, a keď pršalo tak sme ju nepočuli. Pršalo strašne silno. Premenili sme sa vo vlkov a pokúšali sme sa nájsť stopu, no nešlo to. Dážď našu stopu zmyl. Aj keď tu bývam už dosť dlho, zatiaľ celý môj život, nepoznám každý kút tohto lesa, a ešte pri tom sme boli dosť hlboko. Keď sme stopu nenašli, premenili sme sa späť na ľudí.
"A čo teraz?" opýtala som sa jej so smutným výrazom.
"Hmm... Skúšala si cez myseľ zavolať svoju svorku?" spýtala sa ma a ja som sa hneď premenila na vlka.
"Nejde to. Nepočujú, ale neviem prečo. Mali byť ako vlci, lebo o tomto čase chodievame loviť," povedala som, s ešte smutnejším výrazom ako predtým.
"Mohli by sme to skúsiť tadiaľto," povedala a ukázala prstom smer.
Súhlasila som, lebo nám nič iné neostávalo ako veriť svojim inštinktom. Premenili sme sa znova na vlkov. Skúšali sme zachytiť aspoň nejaký náš pach, no márne. Nič sme necítili a začali sme blúdiť. Dark sa nachvíľu premenila.
"Za 10 minút mi začína škola!" povedala, keď sa pozrela na hodinky a so strachom v tvári sa rýchlo premenila na vlka.
Po chvíli opätovného blúdenia sme začuli nejaký zvuk. Nevedeli sme síce, čo by to mohlo byť, ale šli sme za tým. Keď sme to uvideli, boli sme nadšené. Bola to rieka! Začala som sa tešiť, a v mysli som si opakovala: Jupíííí, jupíííí, jupíííí... Ale ešte viac nám zlepšilo náladu, že už prestávalo pršať (aj keď dážď milujem, teraz sa veľmi nehodil). Rýchlo sme preskočili rieku. Po chvíli, sme ucítili náš pach. Bolo mi to divné, že ho tu dážď nezmyl. Aj keď ho tu už nepotrebujeme lebo cestu za riekou poznáme, bola som rada. Keď už sme boli pri škole, v kríkoch (aby nás nikto nevidel) sme sa premenili v ľudí a Dark sa znova rýchlo pozrela na hodinky. Už ma len pozdravila a nič iné nepovedala a rýchlo utekala do školy. Práve začalo zvoniť, stihla to presne na zvonenie. Keď zvonenie prestalo, premenila som sa vo vlka a rýchlo utekala domov.
Poobede došla Dark ku mne a išli sme preskúmať to miesto, kde sme sa ráno stratili. Už sme ho vedeli skoro naspamäť. To miesto bolo nádherné. Predtým som si to nevšimla, bolo to asi preto lebo sme boli rozrušené, ponáhľali sme sa a nevedeli sme kde čo je. A s Dark sme sa dohodli, že sem budeme chodiť vždy, keď ona pôjde do školy a ja ju budem odprevádzať, ale aj keď školu nebude mať. Bude to naše krásne miestočko.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement