Sample from the book - The Short Second Life of Bree Tanner

22. june 2010 at 20:24 | Spirit |  The Twilight Saga+News
Na Martinus-e sa objavila aj ukážka z knihy Krátky druhý život Bree Tannerovej.
Tu, samozrejme, prikladám ukážku...

Sample from the book is under the perex.

Z malého predajného automatu na mňa zasvietil nadpis novinového článku: SEATTLE V OHROZENÍ - POČET MŔTVYCH OPÄŤ STÚPA.
Tak tento som ešte nevidela. Nejaký kolportér práve doplnil nové vydanie. Má šťastie, že už nie je nikde nablízku. Paráda. Riley zase vybuchne. Musím si dať pozor, aby som nebola na dosah, keď tieto noviny uvidí. Nech odtrhne ruku niekomu inému.
Stála som v tieni na rohu ošarpanej trojposchodovej budovy, snažila som sa vyzerať nenápadne a čakala som, kým sa ostatní nejako rozhodnú. Nechcela som sa nikomu pozrieť do očí, tak som radšej zízala do steny. Na prízemí budovy býval obchod s hudbou, ktorý už dávno zatvorili; okná výkladov, vydané napospas počasiu a pouličnému násiliu, boli teraz vyplnené preglejkou.
Hore sa nachádzali byty - zrejme prázdne, keďže sa z nich neozývali zvuky, aké bežne vydávajú spiaci ľudia. Neprekvapilo ma to - zdalo sa, že túto budovu zvalí aj silnejší vietor. Domy na druhej strane úzkej tmavej uličky vyzerali rovnako zničené. Bežná nočná scenéria v meste.
Nechcela som sa ozvať a pritiahnuť tak na seba pozornosť, len keby sa už konečne nejako rozhodli. Som fakt smädná a je mi jedno, či pôjdeme doprava, doľava alebo po strechách. Chcem iba nájsť zopár nešťastníkov, ktorým nestihne ani prebehnúť hlavou, že sa ocitli v zlom čase na zlom mieste.
Bohužiaľ, dnes v noci ma Riley poslal von s dvoma najnemožnejšími upírmi, akí kedy existovali. Ako keby mu bolo úplne ukradnuté, v akých zostavách nás posiela na lov. A zjavne ho vôbec nežerie, že keď pošle spolu von nesprávnych ľudí, o to menej sa ich vráti domov. Dnes som skončila s Kevinom a jedným blondiakom, ani neviem, ako sa volá. Obaja patria k Raoulovmu gangu, takže je nad slnko jasnejšie, že sú to debili. A nebezpeční. Ale teraz hlavne debili.
Namiesto toho, aby povedali, ktorým smerom sa vydáme na lov, sa zrazu pustili do hádky, ktorý z ich milovaných superhrdinov by bol lepším lovcom.
Ten blondiak bez mena práve predvádzal Spidermana; zľahka vybehol po tehlovej stene v uličke a pohmkával si pritom ústrednú melódiu kresleného seriálu. Znechutene som si povzdychla. Pôjdeme dnes vôbec na lov?
Zaujal ma nepatrný pohyb naľavo odo mňa. Bol to Diego, ďalší, ktorého Riley poslal von s touto skupinkou. Neviem o ňom veľa, iba že je starší ako väčšina z nás. Rileyho pravá ruka, tak mu hovoria. Aj tak ho nemám o nič radšej ako tých druhých magorov.
Diego sa na mňa pozeral. Určite počul, ako som si vzdychla. Odvrátila som zrak. Nevystrkuj hlavu a zavri klapačku - iba tak sa dalo v Rileyho bande prežiť.
"Spiderman bol len urevaný chudák," zvolal Kevin na blondiaka. "Ukážem ti, ako loví pravý superhrdina." Zaškeril sa. Vo svetle pouličnej lampy sa mu zaleskli zuby.
Kevin skočil do stredu cesty práve vo chvíli, keď na ňu zabočilo auto a reflektory modrobielou žiarou osvietili rozpukanú vozovku. Napol svaly na rozpažených rukách a potom ich pomaly spojil, ako keď sa predvádza profesionálny zápasník. Auto išlo rovno naňho, zrejme čakalo, že uhne, ako by uhol každý normálny človek. Ako by mal aj on.
"Hulk sa hnevať!" zreval Kevin. "Hulk... ROZBIŤ!"
Skočil dopredu k autu, ktoré nestihlo ani zabrzdiť, schmatol ho za predný nárazník a prehodil si ho ponad hlavu, takže za škrípania ohýbaného kovu a rozbitého skla dopadlo na cestu hore kolesami. Žena vo vnútri sa rozkričala.
"Ach bože," vzdychol si Diego a zavrtel hlavou. Bol pekný, mal husté tmavé kučeravé vlasy, veľké oči a fakt plné pery, no na druhej strane, kto z nás nie je pekný? Dokonca aj Kevin a ostatní Raoulovi magori sú pekní.
"Kevin, máme sa správať nenápadne. Riley vravel..."
"Riley vravel!" zopakoval Kevin piskľavým hláskom. "Diego, vzmuž sa. Riley tu nie je."
Kevin preskočil prevrátenú hondu a vyrazil okienko na strane vodiča, ktoré zostalo až do tej chvíle akoby zázrakom nedotknuté. Cez rozbité sklo a spľasnutý airbag sa natiahol po šoférku. Otočila som sa mu chrbtom a zadržala som dych, silou-mocou som sa snažila udržať si zdravý rozum.
Nemohla som sa pozerať, ako sa Kevin napcháva. Na to som príliš vyprahnutá, a naozaj nemám chuť pobiť sa s ním. Fakt netúžim ocitnúť sa na
Raoulovej čiernej listine. Blondiak s tým nemal problém. Odrazil sa od tehiel hore na stene a zľahka pristál za mnou. Počula som, ako na seba s Kevinom vrčia, potom sa ozval vlhký zvuk trhania a ženine výkriky utíchli. Zrejme ju roztrhli napoly.
Radšej som na to nemyslela. No spoza chrbta som cítila to teplo, počula som kvapkanie, a hoci som nedýchala, hrdlo ma neskutočne bolelo.
"Ja padám," začula som Diegovu poznámku.
Vopchal sa do štrbiny medzi tmavými budovami a ja som mu bola hneď v pätách. Ak odtiaľto rýchlo nevypadnem, začnem sa s Raoulovými gašparmi naťahovať o telo, v ktorom už aj tak neostalo bohviekoľko krvi. A v takom prípade sa možno práve ja nevrátim domov.
Uf, ako ma to hrdlo páli. Zaťala som zuby, aby som nevykríkla od bolesti. Diego vyrazil cez vedľajšiu uličku plnú smetí a potom - keď dorazil až na jej slepý koniec - hore po stene. Zaprela som prsty do štrbín medzi tehlami a vytiahla som sa hore za ním.
Na streche Diego vyštartoval naplno, zľahka preskakoval po strechách smerom k mihotavým svetlám, zrkadliacim sa na vode prieplavu. Držala som sa blízko pri ňom. Bola som od neho mladšia a teda silnejšia - ešteže sme my mladší silnejší, inak by sme v Rileyho dome neprežili ani týždeň. Poľahky by som ho predbehla, ale chcela som vedieť, kam má namierené, a nechcela som ho mať za sebou.
Diego sa hnal celé kilometre; boli sme už takmer v priemyselných dokoch. Počula som, ako si šomre popod nos. "Idioti! Riley nám asi nedáva tie pokyny len tak pre nič za nič. Ale napríklad pre vlastnú ochranu. Naozaj nemajú ani toľko zdravého rozumu, čo by sa za necht vošlo?"
"Hej," zvolala som. "Pôjdeme na lov ešte dnes? Mám hrdlo ako v plameňoch."
Diego pristál na okraji širokej strechy nejakej fabriky a zvrtol sa ku mne. Ja som na obranu uskočila o pár metrov späť, ale očividne sa na mňa nechystal agresívne vrhnúť.
"Hej," povedal. "Len som sa chcel dostať trochu ďalej od tých dvoch šialencov."
Priateľsky sa na mňa usmial a ja som naňho vyvalila oči. Tento Diego je úplne iný ako ostatní. Je taký... asi by sa dalo povedať pokojný. Normálny. Nie normálny teraz, ale predtým. Jeho červené oči sú tmavšie ako moje. Asi už takto žije nejakú chvíľu, ako som počula.
Z ulice pod nami sa ozývali nočné zvuky chudobnejšej štvrte Seattlu. Zopár áut, hudba s dunivými basmi, zopár ľudí, kráčajúcich rýchlym, nervóznym krokom, kdesi obďaleč si falošne pospevoval nejaký opitý povaľač.
"Ty si Bree, však?" opýtal sa ma Diego. "Jedna z tých zelenáčov."
To sa mi nepáčilo. Že zelenáč. No čo už. "Hej, som Bree. Ale neprišla som s tou poslednou skupinou. Mám už skoro tri mesiace."
"Na tri mesiace si teda šikovná," povedal. "Len málokto by dokázal takto odísť od tej nehody." Povedal to ako kompliment, ako keby som ho naozaj
nadchla.
"Nechcela som sa zapliesť s Raoulovými exotmi."
Prikývol. "Amen, sestra. Tí magori sú fakt otrasní."
Čudný. Diego je čudný. Hovoril, ako keby sa proste s niekým normálne bavil. Bez nepriateľského tónu, bez podozrievania. Ako keby ani nerozmýšľal nad tým, aké ľahké alebo ťažké by bolo zabiť ma hneď teraz. Proste sa so mnou iba rozprával.
"Ako dlho si už s Rileym?" opýtala som sa zvedavo.
"Už to bude jedenásť mesiacov."
"Teda! Si starší ako Raoul."
Diego prevrátil oči a odpľul jed na kraj budovy. "Hej, pamätám si, ako Riley priviedol tú čvargu. Odvtedy ide všetko dolu vodou."
Chvíľu som bola ticho, rozmýšľala som, či sú preňho všetci mladší od neho iba čvarga. Niežeby mi na tom záležalo. Už ma nezaujíma, čo si ľudia myslia. Nemusí. Ako povedal Riley, teraz som boh. Som silnejšia, rýchlejšia, dokonalejšia. Na nikom inom nezáleží.
Vtom Diego potichučky zahvízdal.
"A je to tu. Chcelo to len trochu pohnúť rozumom a počkať." Ukázal dolu na druhú stranu ulice. Chlapík, takmer ukrytý v rohu fialovočiernej uličky, nadával nejakej žene a fackoval ju, zatiaľ čo druhá žena sa mlčky prizerala. Podľa ich oblečenia som usúdila, že je to pasák a jeho dve pracovníčky. Takto nám to vravel Riley. Lovte odpad. Vyberajte si ľudí, ktorí nebudú nikomu chýbať, takých, ktorí sa nevracajú domov k milujúcej rodine, ľudí, ktorých nikto nenahlási ako nezvestných.
On si nás vybral presne rovnako. Potrava aj bohovia, oboje pochádza zo smetiska. Na rozdiel od iných ja stále robím to, čo mi povedal Riley. Niežeby som ho mala rada. Ten pocit je dávno preč. Ale preto, že to, čo nám povedal, má logiku. Aký by malo zmysel upozorňovať na skutočnosť, že partia mladých upírov si zabrala Seattle ako svoje lovisko? Ako by nám to mohlo
pomôcť?
Ak zvyšok sveta neverí na upírov, tak ostatní upíri určite lovia šikovne, tak, ako nás učil Riley. Pravdepodobne na to majú dobré dôvody. A ako povedal Diego, pri šikovnom love stačí trochu pohnúť rozumom a chvíľku počkať.
Jasné, že sme všetci už veľakrát spravili chybu; Riley si o nej prečíta v novinách a potom nadáva a kričí a rozbíja všetko okolo seba - ako Raoulovu
obľúbenú zostavu s videohrami. Potom sa naštve Raoul, zoberie si niekoho bokom a upáli ho. To dopáli Rileyho, ktorý spraví raziu a zabaví všetky zapaľovače a zápalky. Toto sa párkrát zopakuje a zrazu Riley privedie domov ďalšiu zbierku upirizovaných nepotrebných deciek, aby nahradil straty. A tak to ide stále dokola.
Diego sa nadýchol nosom - dlhým, hlbokým nádychom - a ja som zbadala, ako sa jeho telo mení. Prikrčil sa nižšie k streche, jednou rukou sa zachytil okraja. Všetko jeho podivné priateľstvo vyprchalo, stal sa z neho lovec. Takýto prístup chápem a neprekáža mi, pretože ho dobre poznám.
Vypla som mozog. Nastal čas loviť. Zhlboka som sa nadýchla, nasala som vôňu krvi kolujúcej v ľuďoch podo mnou. Neboli to jediní ľudia v okolí, ale boli najbližšie. Ešte skôr ako vdýchnete vôňu svojej koristi, musíte sa rozhodnúť, koho budete loviť. Teraz je už neskoro vyberať.
Diego zoskočil z okraja strechy a stratil sa mi z dohľadu. Pristál tak potichu, že ani plačúca prostitútka, ani tá zjavne mimo, ani ich naštvaný pasák ho nemohli začuť.
Cez zuby sa mi predralo tiché zavrčanie. Moja. Tá krv je moja. Oheň v hrdle sa mi rozhorel naplno a nedokázala som myslieť na nič iné. Vrhla som sa zo strechy a preletela som uličkou, takže som pristála rovno vedľa plačúcej blondíny. Blízko za sebou som cítila Diega, tak som naňho varovne zavrčala a zdrapla som prekvapené dievča za vlasy. Odtiahla som ju k najbližšej stene, o ktorú som sa oprela chrbtom. Opatrnosti nikdy nie je dosť.
A v tej chvíli som úplne zabudla na Diega, pretože som zacítila teplo pod jej pokožkou, tlkot jej krvného obehu. Otvorila ústa, že vykríkne, ale zubami som jej rozdrvila priedušnicu, takže nestihla ani pípnuť. Ozýval sa iba klokot vzduchu a krvi v jej pľúcach a tiché stony, ktoré som nedokázala ovládnuť.
Jej krv bola teplá a sladká. Uhasila mi oheň v hrdle, upokojila naliehavú, dráždivú prázdnotu v žalúdku. Sala som a prehĺtala, nič iné som v podstate ani nevnímala.
Od Diega ku mne doliehali rovnaké zvuky - on si zobral chlapa. Druhá žena ležala v bezvedomí na zemi. Nikto z nich nestihol ani ceknúť. Diego je fakt dobrý.
S ľuďmi je problém, že nikdy v sebe nemajú dosť krvi. Mala som pocit, že ubehlo len pár sekúnd, a dievča bolo prázdne. Frustrovane som zatriasla jej ochabnutým telom. Hrdlo ma už znova začínalo páliť.
Odhodila som prázdne telo na zem, prikrčila som sa k stene a zvažovala, či by som stihla schmatnúť to bezvládne dievča a utiecť s ním tak, aby ma Diego nechytil.
Diego už skončil so svojím chlapíkom. Pozrel sa na mňa s výrazom, ktorý by sa dal opísať iba ako... súcitný. No možno sa príšerne mýlim.
Nespomínam si, že by ku mne bol vôbec niekedy niekto súcitný, takže nemôžem vedieť, ako súcit vyzerá.
"Zober si ju," povedal mi a kývol na bezvládne dievča na zemi.
"To myslíš vážne?"
"Hej, ja mám nateraz dosť. Dnes v noci ešte stihneme niečo uloviť."
Pozorne som ho sledovala, či to nie je iba trik; vyrazila som a zdrapila to dievča. Diego sa ani nepohol, aby ma zastavil. Otočil sa a zahľadel do čiernej oblohy.
Nespúšťala som z neho oči a zaborila som jej zuby do krku. Táto bola ešte lepšia ako tá prvá. Mala úplne čistú krv. Blondínkina krv mala trpkú príchuť, aká býva po drogách - už som si na ňu tak zvykla, že som ju sotva vnímala. Zriedkakedy sa dostanem k skutočne čistej krvi, keďže dodržiavam pravidlá a lovím iba odpad. Zdá sa, že aj Diego ich dodržiava.
Musel cítiť, čoho sa vzdáva.
Prečo to urobil?
Keď som vysala aj druhé telo, v hrdle som už mala príjemnejší pocit. Mala som v sebe plno krvi. Nebude ma naozaj páliť hádam aj pár dní.
Diego stále čakal a potichu si pískal cez zuby. Keď som nechala telo spadnúť s buchnutím na zem, otočil sa ku mne a usmial sa.
"Hm, ďakujem," povedala som.
Prikývol. "Zdalo sa, že ju potrebuješ viac ako ja. Pamätám sa, aké je to na začiatku ťažké."
"A bude to ľahšie?"
Pokrčil plecami. "V niektorých ohľadoch."
Sekundu sme sa na seba pozerali.
"Nehodíme tie telá do prielivu?" navrhol.
Zohla som sa, chytila som mŕtvu blondínu a prehodila som si jej ochabnuté telo cez plece. Už-už som brala aj tú druhú, ale Diego s pasákom na chrbte ma predbehol.
"Mám ju," oznámil.
Vyliezla som za ním po stene budovy a potom sme sa vyšvihli cez nosníky pod diaľnicou. Svetlá áut pod nami sa nás ani nedotkli. Pomyslela som si, akí sú ľudia hlúpi, akí nevšímaví, a bola som rada, že k tým nič netušiacim nepatrím.
Pod rúškom tmy sme dorazili k prázdnemu doku, ktorý bol v noci zatvorený.
Diego na konci betónového móla ani na chvíľu nezaváhal, skočil cez okraj a aj so svojím objemným nákladom zmizol vo vode. Vkĺzla som tam za ním. Hladko a rýchlo ako žralok plával stále hlbšie a ďalej do tmavej úžiny. Náhle sa zastavil, pretože našiel, čo hľadal - obrovský balvan na morskom dne, pokrytý slizom, na ktorom sa prichytili hviezdice a rôzne smeti. Boli sme najmenej tridsať metrov pod hladinou - pre človeka by tu bola tma ako vo vreci. Diego pustil svoje telá. Pohojdávali sa vedľa neho v prúde, kým strčil ruku do špinavého piesku pri skale. Po chvíľke balvan uchopil a vytrhol ho von. Jeho váha ho zatlačila po pás do čierneho dna.
Pozrel sa na mňa a kývol hlavou.
Priplávala som dolu k nemu, cestou som jednou rukou zobrala aj jeho telá.
Strčila som blondínu do čiernej jamy pod balvanom, potom som k nej natlačila aj to druhé dievča a pasáka. Trochu som do nich kopla, aby tam pekne zapadli, a potom som sa uhla. Diego pustil balvan naspäť. Ten sa trochu zakolísal, ako sa prispôsoboval novému nerovnému povrchu. Diego kopol nohami, aby sa vyhrabal z bahna, preplával na vrch balvana a poriadne ho zatlačil dolu, aby zlisoval všetko, čo pod ním zavadzalo.
Odplával o pár metrov ďalej a pozrel sa na svoje dielo.
Super, naznačila som ústami. Tieto tri telá nikdy nevyplávajú na povrch.
Riley sa o nich nikdy nedočíta v novinách.
Usmial sa a zdvihol ruku.
Až po chvíli mi došlo, že si chce so mnou tľapnúť. Váhavo som priplávala bližšie, tľapla som mu dlaňou o dlaň a rýchlo som sa odrazila preč, aby bol medzi nami nejaký odstup.
Diegovi sa po tvári rozlial čudný výraz a potom vyrazil k hladine ako vystrelený.
Zmätená som plávala za ním. Keď som sa vynorila, takmer sa zadúšal od smiechu.
"Čo je?"
Chvíľu nebol schopný odpovedať. Potom z neho vyhŕklo: "To bolo najhoršie tľapnutie v dejinách."
Podráždene som potiahla nosom. "Nemohla som vedieť, či mi nechceš odtrhnúť ruku alebo čo."
Diego sa zachechtal. "To by som nespravil."
"Všetci ostatní áno," protirečila som mu.
"To je fakt," súhlasil a zrazu sa už nebavil. "Nešla by si ešte trochu na lov?"
"Že sa pýtaš."
Vyšli sme z vody pod mostom a hneď sme mali šťastie na dvoch bezdomovcov, ktorí spali v prastarých zasvinených spacákoch na spoločnom matraci zo starých novín. Ani jeden z nich sa nezobudil. V krvi mali pachuť pijatiky, ale stále bola lepšia ako nič. Aj tých sme zahrabali pod ďalšiu skalu v úžine.
"No, mne by na pár týždňov stačilo," vyhlásil Diego, keď sme sa znova vynorili celí mokrí z vody na konci ďalšieho doku.
Vzdychla som si. "Tak to bude jedna z tých ľahších vecí, však? Mňa začne hrdlo znova páliť už o pár dní. A potom ma Riley asi zase pošle na lov s ďalšími Raoulovými mutantmi."
"Ak by si chcela, môžem ísť s tebou. Riley ma v podstate nechá, aby som si robil, čo chcem."
Zvažovala som jeho ponuku a na sekundu ma prepadlo podozrenie. Ale Diego naozaj vyzerá inak ako ostatní. Pri ňom sa cítim inak. Ako keby som si nemusela až tak strážiť chrbát.
"To by sa mi páčilo," pripustila som. Pri tej vete som sa cítila čudne. Príliš zraniteľná alebo čo.
Ale Diego iba povedal: "Super," a usmial sa na mňa.
 


Comments

1 Pipa Stew Pipa Stew | Email | Web | 1. october 2010 at 20:31 | React

tú knihu mám doma :) a je proste úžasná! :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement